V posledných rokoch a desaťročiach sa na politickom Západe stáva čoraz viac akceptovaným trend, ktorý posúva hranice ľudského života do extrémov.

Jedným z prejavov tohto trendu je odmietanie prirodzeného ukončenia života. Zásadne sa mení doterajšie chápanie toho, čo znamená život a jeho prirodzený priebeh (narodenie – starnutie – smrť).

Moderné západné spoločnosti majú tendenciu čoraz viac zasahovať do kolobehu ľudského života od momentu počatia až po jeho koniec. A smrť sa stala niečím, čo sa snažíme vytesniť za horizont, nepripustiť, tabuizovať, alebo naopak (prostredníctvom eutanázie) ovládnuť, kontrolovať a „organizovať“.

V Českej republike bola debata na túto tému zatiaľ pomerne nenápadná, nezasahovala širšie vrstvy obyvateľstva a prebiehala bez väčších emócií. Zúčastňovali sa jej zo strany zástancov aj odporcov eutanázie najmä ľudia, pre ktorých bola táto téma z rôznych dôvodov nejakým spôsobom zásadná.

Aktuálny návrh hnutia STAN na legalizáciu eutanázie v Českej republike, a to od 14 rokov, sa prehnal prázdninovou sezónou ako nečakaná blesková povodeň a vyvolal reakcie mnohých z tých, ktorí sa doteraz k tejto téme nevyjadrovali a ani o nej nepremýšľali.

Skutočnosť, že takéto razantné (možnosť usmrtenia na požiadanie od 14 rokov) politické uchopenie veci urobila najprogresívnejšia strana vládnucej koalície, vyvolala nezriedka krátkozraké reakcie, často vymedzené len príslušnosťou k jednému alebo druhému pólu politického spektra.

V tomto prípade tými pólmi politického rozkolu neboli vláda a opozícia, ale konzervatívci a liberáli naprieč stranami.

Ľudia, ktorí kritizujú eutanáziu, sa na sociálnych sieťach vo veľkom (a oprávnene) nechali uniesť navrhovanou vekovou hranicou. Mnohí preto písali a vystupovali proti „detskej eutanázii“.

Prepadli tak ľahkej kritike skutočne extrémnej podoby návrhu, od ktorej STAN v ďalšom kroku určite rád ustúpi k údajne „prijateľnejšej“ možnosti eutanázie „len pre dospelých“.

Nemožno totiž vylúčiť, že prístup STAN k detskej eutanázii je len akousi návnadou, ktorá paradoxne môže v konečnom dôsledku slúžiť na prijatie menej radikálnej podoby návrhu ako „kompromisného riešenia“.

Medzitým sa čiastočne otupí kritika, ktorá strieľa pomyselnú argumentačnú muníciu na cieľ detskej eutanázie, bez toho, aby odzneli podstatné argumenty serióznej spoločenskej diskusie.

Odhliadnime preto od konkrétneho návrhu STANu a jeho nuáns a posuňme sa o niekoľko úrovní všeobecnosti vyššie.

Trend odmietania prirodzeného konca ľudského života a volanie po asistovanej samovražde či dokonca usmrtení na požiadanie sa netýka len konkrétnej podoby legislatívnej zmeny. Ide o zásadnú zmenu paradigmy.

Prijatím eutanázie sa vytvára nová spoločensky akceptovaná norma, podľa ktorej život prestáva byť absolútnou hodnotou a stáva sa vecou voľby. Tam, kde sa táto možnosť otvára, otvárajú sa aj dvere k postupným ústupkom a následnej „liberalizácii“.

Princíp ochrany ľudského života je pritom jedným z pilierov našej civilizácie, ktorý vychádza z tisícročnej tradície a kresťanského morálneho učenia.

V žiadnom prípade nejde o príliš emotívne slová alebo metafyzický pátos, ale o rozumnú, praktickú a osvedčenú sociálnu zásadu, konkrétnu sociálnu záruku, ktorá chráni slabých, chorých a zachováva ľudskú dôstojnosť.

Časy, keď sa spochybňovala platnosť tejto zásady, sa právom spájajú s najväčšími zločinmi v dejinách ľudstva.