Všetky veľké politické projekty sa rodia z potreby reagovať na konkrétnu situáciu. Spoločnosť po katastrofe alebo v kríze rada podporí politiku, ktorá príde s riešením. Ak je ľuďom naozaj mizerne, vďačne prijmú blikajúce svetielko na konci tunela. Európska únia, ktorej predchádzalo Spoločenstvo uhlia a ocele a potom Európske hospodárske spoločenstvo, bola vo svojich začiatkoch mierovým projektom založeným na predpoklade, že krajiny, ktoré spolupracujú, medzi sebou nevedú vojnu. Nezostala však mierovým projektom. Stala sa obchodným projektom, ktorý sa nakoniec preklopil do vojnového projektu.

Postupom času sa EÚ rozrastala o ďalších členov, vplyv inštitúcií EÚ rástol a vplyv členských štátov slabol. Postupom času sa Brusel zmenil zo servisnej organizácie, ktorá ponúka pomoc svojim členom, na výtržníka, z výtržníka na dozorcu, z dozorcu na nepriateľské monštrum a nakoniec na mafiánsky komplot podozrivý z organizovaného zločinu, ktorý naháňa strach pri pohľade zblízka. Byrokrati prevzali moc od politikov. Nie sú volení, ale menovaní a za svoje konanie nenesú politickú zodpovednosť. Ich moc tak dlho rástla na úkor demokracie, až nakoniec v EÚ pre demokraciu nezostalo miesto. Pozostatkom demokracie sú formálne miestne a európske voľby, ktoré nič dôležité neriešia. Súčasná EÚ je ideologicky bezradný kolos, ktorý funguje zo zotrvačnosti a generuje zisky pre akcionárov nadnárodných korporácií.

Pýtať sa na zmysel EÚ je strata času. Zmyslom je pochopiť, čo sa stalo a čo bude. Pre nás ako krajinu, ktorá vstúpila do EÚ v roku 2004, je dobré si uvedomiť, že túto úniu založili bývalé koloniálne mocnosti, ktoré stratili svoje kolónie, ale zachovali si koloniálnu mentalitu. Európska únia sa rozrástla na periférie, hospodárske kolónie, od ktorých občanov sa nikdy neočakávalo, že sa stanú rovnocennými Nemcom alebo Francúzom. Už prístupové rokovania nás odsúdili na druhoradé členstvo. Keby však EÚ prekvitala, aj omrvinky zo spoločného stola by uspokojili kolonizovaných spoluobčanov Európy. EÚ však neprosperuje.

EÚ utrpela úpadkom politických elít, čo vyústilo do diktatúry primitívov s formálnym mandátom. Osoby pri moci sú sebastredné, nekompetentné, bezradné a agresívne. Od takéhoto vedenia nemožno očakávať ani realizmus, ani pragmatizmus. Brusel sa celkom prirodzene uchyľuje k medzinárodným provokáciám. Priehľadná potreba vonkajších nepriateľov je zámienkou na šikanovanie vnútorných oponentov. Napriek tomu opozícia rastie, jednoducho preto, že koncentrácia bruselskej moci nevychádza z rešpektu a dôvery obyvateľstva, ale je výsledkom manipulácie, zastrašovania, represie a cenzúry.